„Miňo, vieš čo Lena vkuse vyvolávala...
Stopro sa sem chcela nasáčkovať.
Ako mala výlet do Bojníc, už ani nezavolá..“
„Hej? Myslíš?“ Pozrieť sa či nemáš soplavé deti a či nie sme rozvedení?“
„Aaaale, to snáď nieee..“
„Určite!“ kýva hlavou zhora nadol môj muž, ako umelý tučniačik v našom starom aute.
„Ma vidí vo Zvolene, si určite myslí že sme rozvedení.“
Pravda je, že Lena je z tých ľudí, ktorým sa uľaví, keď vidia niekoho, kto je na tom horšie ako oni.
Keď vzápätí zazvoní telefón, Miňo flesne: „To bude ona.“
„Netáraj! To bude Anka, že niečo zabudli. Mame volá.“
Za dverami pár slov a položený telefón.
„Henka?“
„Áno mami.“
„Lena volala.“
Vystre ma.
„No chápeš to?! Chápeš to?!“ sama neviem pochopiť, o to viac ma štve, že mal môj muž trefu a teraz sa spokojne chechne.
„Som ti vravel.“
Mama strčí hlavu do dverí.
„Bude ešte volať. Povedala som jej, že si v izbe. Zaskočila ma, nič lepšie ma nenapadlo. Tak si to potom zober.“
Mama je môj hlavný spojenec, môj styčný dôstojník v boji o utajenie. Lena má volania za korunu cez víkend a po ôsmej hodine večer. Mamuľka ma statočne zatĺka.
Mám mdloby z polhodinového Leninho monológu, ako je všetko nahovno, ale ona môže byť ešte spokojná, lebo u „XY“ je to ešte horšie.
„Tak jej to zodvihni a povedz nech ťa neotravuje!“ Miňo vidí ako blednem.
„To neurobím.“ Hambím sa a krútim hlavou.
Leziem mu na nervy. Berie cigarety a ide von.
Čo spravím? Som zbabelá poslať ju dočerta. A Lena buď tupá, alebo vytrvalá. Alebo oboje.
Pretože po roku zatĺkania sa nevzdáva a statočne vyvoláva.
Držím sa profilu slušnej, milej, priateľskej osoby...
Ticho stláčam kľučku od dverí. Na chodbe nikoho.. Posúvam slúchatko nakrivo. Prepáč Lenka.
Komentáre
:)
dík Lusia :)